Nevieme prečo.
Vraj hádka s dvomi neznámymi mužmi prepukla v bitku, tá v streľbu.
Zostalo po nej dvadsať nábojníc a nehybné, mŕtve telo.
Akú cenu má vlastne ľudský život pre človeka, ktorý dokáže na iného namieriť a vystreliť?
Desí ma skutočnosť, že sa to stalo. Tu, tak blízko, na mieste kde žijeme, kadiaľ chodíme.
Na našej Zemi.
Vo štvrtok večer ma náš pán kostolník poprosil, aby som po svätej omši zaniesol Eucharistiu jeho mame. Vraj je akási slabá a ktovie... 94 rokov, to nie je len tak.
Starká nám sama otvorila dvere, vôbec sa mi nezdalo, žeby to bolo také vážne. Porozprávali sme sa, prijala Eucharistiu a pomazanie chorých a rozlúčili sme sa. Netušil som, že ju viac živú neuvidím. Na druhý deň ráno zomrela. Pokojne a tíško. Odišla tak, ako si to priala: nechcela byť na obťiaž, hoci jej blízki by ju radi a s láskou opatrovali.
Takto zomierame.
Večerné námestie vyzeralo, akoby sa tam nikdy nič nebolo stalo. Hľadal som aspoň horiacu sviecu, ale nenašiel som ju. V modlitbe za oboch, mladého Ivana i starkú Zuzanu, som námestie opustil. So smútkom v srdci a otázkou, prečo má pre niekoho ľudský život takú malú cenu?
