V prvom rade treba uviesť, že odluka cirkví od štátu už dávno existuje. Existuje od chvíle, čo štát prestal zasahovať do vecí, ktoré sú výlučnou záležitosťou každej cirkvi, ako napríklad menovanie biskupov. Už sme zrejme zabudli na choré časy, keď štát (lepšie povedané Ústredný výbor jedinej politickej strany) schvaľoval kto sa biskupom cirkvi stať mohol a kto nie, kto môže ako kňaz či kazateľ svojej cirkvi oficiálne pôsobiť atď. Teda pri požiadavke odluky cirkví od štátu nastolenej po nežnej revolúcii išlo v prvom rade o možnosť cirkví slobodne pôsobiť a o slobodu náboženského vyznania.
V súčasnosti sa teda nevedie diskusia o odluke cirkví od štátu, ale o financovanie cirkví a náboženských spoločností platne registrovaných v Slovenskej republike. A otázka nestojí koľko by mal štát na činnosť cirkví prispievať, ale či vôbec. Súčasný platný stav je, že štát financuje platy duchovných a prispieva na činnosť ústredí (napr. v katolíckej cirkvi ide o jednotlivé biskupské úrady a kanceláriu Konferencie biskupov Slovenska). Niektorí s neskrývanou dávkou odporu a irónie prirovnávajú cirkvi k spolkom a združeniam ako napríklad spolok záhradkárov a pod. Prosím, to je ich postoj. Pýtam sa však: Ak parlament prijme zákon, ktorý rozhodne o nefinancovaní cirkví zo štátneho rozpočtu, nebolo by spravodlivé rovnako postupovať aj pri nespočetnom počte iných združení, požívajúcich štedrosť štátneho rozpočtu? Som presvedčený, že áno. Zdá sa, že nás v takom prípade naozaj čaká pokles výdavkov štátneho rozpočtu...
Ale. Je tu problém, vlastne množstvo problémov. Komunistický režim si beztrestne dovolil po roku 1948 siahnuť na neštátny majetok a presadil znárodnenie. V demokratických a právnych štátoch, za aký dnešnú Slovenskú republiku považujeme, musí byť spravodlivosť vymožiteľná. Ak teda predstavitelia vlády chcú začať diskusiu o ukončení financovania cirkví, bolo by adekvátne, keby zarovno s touto diskusiou, riešil aj problém navrátenia cirkevného majetku. Prečo? Pretože cirkvám sa vrátila len časť majetku, čo nemožno nazvať spravodlivosťou. Priznala to aj NR SR, keď v roku 1993 prijala zákon 282 o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam či zákon 161 z roku 2005 o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Poctivé od štátu by teda bolo najprv vrátiť všetok nespravodlivo získaný majetok, a potom sa baviť o financovaní či nefinancovaní cirkví.
Existuje však ešte problém, s ktorým som sa doteraz pri diskusiách o financovaní cirkví, či vrátení majetku nestretol. V minulosti, keď sa postavil kostol a zriadila farnosť vytvorila sa takzvaná fundácia. Tvorili ju finančné dary bohatých osôb. Tieto nemalé prostriedky farnosť investovala napríklad do akcií podnikov, či vložila do bánk za prvej republiky a žila z úrokov. Znárodnením prišli cirkvi a náboženské spoločnosti aj takýmto spôsobom o svoj majetok. Dozvedel som sa, že keby len židovská náboženská obec žiadala o návrat respektíve odškodnenie, jednalo by sa o desiatky, pravdepodobnejšie však o stovky miliárd. A to sme len pri jednej náboženskej spoločnosti...
Aký je teda môj názor na odluku? Ak odluka, tak potom spravodlivo! Viem si predstaviť, že jej uskutočnenie by v konečnom dôsledku cirkvám mohla prospieť. Dozvieme sa, koľko máme skutočne veriacich a koľkí sa len za cirkev schovávali, keď im to bolo výhodné. Zrejme by sme pri sčítaní ľudu nehovorili o takých percentách kresťanov ako dnes, ale vedeli by sme, kto je kto. Viedlo by to k väčšej aktivite samotných veriacich aj kňazov, následkom čoho by sa farnosti stávali živšími a hlbšími spoločenstvami prežívania viery.
Aj toto je pohľad na problematiku financovania cirkví a vrátenia majetku po komunistickej spúšti. Venujem všetkým, ktorí nám radi vykrikujú, náš plat pochádza z ich daní. Plat, za ktorý by oni ani prstom nepohli. Ale možno je to inak. Možno nám štát ponúka len drobné, aby nám nemusel vrátiť, čo nám kedysi nespravodlivo vzal.
